Chvíľkové zamyslenie

20.08.2014 18:22

Idem domov. Konečne. Domov. Tam, kde sa rada vraciam, tam, kde je vždy dobre, aj keď nad hlavami visia problémy, aj keď sa doma riešia večne problémy, aj keď tie problémy má každý. No doma sú tie problémy menšie a pocity lepšie.

 

 

 

Odchádzajúc z internátu sa s úsmevom pozdravím vrátnikovi, ktorý mi vždy daruje úsmev. Usmejeme sa na seba. Opäť som malafilozofickú chvíľku, sedela pred dverami internátu na schodoch, rozlúčila sa s kamarátom a premýšľala nad záhadou chrústa. Vtedy mi dal ten pocit. Ten pocit, že nemusím filozofovať sama v duchu, ale môžem filozofovať s ním( vrátnikom). Tak sme  si medzi sebou vymieňali podľa mňa strašne obyčajné vety, ale mne to v tej chvíli prišlo, ako keby som rozprávala o tom, ako funguje atómová elektráreň. Tak nadšene ma počúval. Prebrali sme množstvo tém, až sme sa dostali k téme voľby a ja som mu vravela, že len blázon pôjde voliť  iného kandidáta ako ja. Každý máme názory. Každý sme niečím. Každý sme si v živote niečim prešli, tak prečo vehementne niekoho presviedčať, že práve to, čo si myslíme my, je správne. Nevychádza to z jeho presvedčenia, nevychádza to z jeho srdca ani z myšlienok. Občas podľa mňa treba prehodnotiť, kedy budeme niekoho prehovárať. Ja som si pri jeho rozčúlení nad Slovenskom všímala iba jeho oči. Iba tie oči, mimiku a vrásky. Čo vráska, to príbeh. Usúdila som, že bude lepšie nechať ho vyrozprávať sa a ísť kľudne spať. Odvtedy sa na seba vždy vždy vždy usmejeme.  On mi dal pocit že nie som sama, keď som tam sama bola a ja som ho nechala povedať si vlastný názor s rešpektom.

Dnes je to opäť tak. Usmejeme sa, zamávam mu na pozdrav. Nastavujem si hudbu na telefóne, prstom šmahnem po obrazovke a náhodným výberom spúšťam pieseň, ktorú sa mi podarilo „zrolovať“. Vyhráva pieseň: „Len tak málo – Milan Lieskovský“

V električke si sadám úplne dozadu, pretože je tam najmenej ľudí a keďže mám hudbu v slúchadlách vypeckovanú tak, že cítim, ako mi chvejú bubienka, usudzujem, že bude najlepšie nikoho nedráždiť. Na tretej zastávke však svoju pozíciu volume dávam tichšie, pretože si ku mne sadá občanka čiernej pleti. Pozerám sa z okna, ona však uprene pozerá na mňa. Asi po minúte prvotného ignorovania, sa jej pozriem do očí a vidím, že na mňa gestikuluje. Dám si dole slúchadlá a slušne sa opýtam „Prosím?“ Z nej vyhŕkne iba „Znace, že mace zelenu auru?“ Hovorím jej, že to neviem a pýtam sa, odkiaľ to zobrala... „Ja to vidzím“ . Absolútne neviem, či žena klamala, ale pochopiteľne, určite, akurát som doteraz nezistila, čo by tým klamstvom získala a čo to značí, že mi to musela povedať. Taktiež nechápem, čo znamená mať zelenú auru, ani som sa jej nato nespýtala. Ale jedno viem. Ak občas sedí v električke JEDEN jediný blázon, VŽDY si sadne ku mne. Asi TO znamená „mať zelenú auru.“ 

Vystúpim na konečnej zastávke a tam čakám na autobus, ktorý ma konečne odnesie tam kde je môj skutočný domov. Sedím na lavičke a pozorujem ľudí. Okrem ľudí ku mne pricupitá holub. Vždy holuby kŕmim. Asi od dňa, keď ma raz jeden pán okričal, že holuby roznášajú choroby a ja ich kŕmiť nemám, nech zdochnú. Nechcela som mu vtedy vysvetľovať, že tie holuby kŕmim, lebo mi to vždy prikáže jedna staršia pani, ktorá už nevládze, ale veľmi si potrpí, aby „jej“ holuby boli nakrmené a tiež nechcem zaprieť, že môj názor na holuby, či ich kŕmiť, alebo nekŕmiť nebol vtedy žiaden. Pána, čo na mňa kričal na celú polikliniku sever som vtedy nemala potrebu ani utíšiť. Tašku s rožkami, ktoré som mala pripravené pre holuby som roztriasla po parku tváriac sa, že som hluchonemá. Ak by prišiel normálne a nezačal kričať, určite by som sa snažila mu aspoň naoko vyhovieť, ale pri prístupe, keď na mňa niekto okamžite začne zjapať, hlava-nehlava, neargumentujem a nesnažím sa vynakladať energiu . Príde mi to zbytočné, ako keď na niekoho namierite hadicu, naplno ju pustíte, a kričíte, aby si vybral, či chce byť suchý, alebo mokrý potom, ako z neho už tečú kvapky vody. Dávno ste to spravili. Mňa ten pán osrpchoval slovami. Bez možnosti výberu.

Či holuby kŕmiť, alebo nekŕmiť som si vytvorila z názoru jedneho pána, ktorý mi povedal, že HOLUBY roznášajú choroby len preto, lebo nemajú čo jesť a tak zobnú do všetkého, čo na zemi nájdu. Privlastnila som si tento názor, beriem ho za rozumný a odvtedy holuby kŕmim. 

 

V taške som okrem notebooku však mala iba „chrumky“ tak som ich vybrala a hodila na zem. Za jedným holubom prišlo asi 16 ďalších a mňa to potešilo. Ľudia okolo na mňa vrhli pohľady, ako keby som bola z inej planéty a zo štyroch ľudí čakajúcich na rovnaký autobus, ako ja, mi úsmev darovala iba jedna staršia pani, ktorá asi usúdila, že nerobím trestný čin. 

 

Autobus vyzerá plný, ale vôbec nie je. Je to len asi akýmsi módnym trendom sadnúť si na dvojsedadlo práve do „uličky“ a nechať sedadlo pri okne prázdne len aby si náhodou nesadol práve k nim cudzí človek a oni tak neprišli o svoje POHODLIE. Narátala som tak v autobuse deviatich ľudí. Prišlo mi to absurdné. Ďalší piati síce sedeli pri oknách, ale vedľa na sedačke mali cestovné tašky, ktoré držali, ako keby to bola ich polovička. 

 

To nie SVET je zlý, ale tá NETOLERANCIA nás zabíja. To psíčkar by mal pochopiť „nepsíčkara“ ktorý môže mať nepríjemnú skúsenosť so psom a bojí sa. To fajčiar by mal tolerovať nefajčiara, pretože čerstvý vzduch dýchame všetci. Človek, čo má „2miesta“ v autobuse by mal tolerovať, že sú aj iní, ktorí môžu mať za sebou ťažký deň. Človek, ktorý je presvedčený, že holuby roznášajú choroby by si možno iba mal vypočuť názor druhého. Nemusí ho rešpektovať. Stačí vypočuť a aj POČUŤ. Niekedy niekomu stačí pocit, že ho niekto počúva, resp. že jeho názor začal akceptovať.

 

Kontakt

V prípade otázok, spolupráce, alebo len tak mi napíšte na: kontakt@svetmodernejzeny.sk

 

 

Vyhrala som krásne 5 miesto a nominovaných z tejto kategórie bolo až 116 blogov. Veľké ĎAKUJEM !